Posúdenie uznateľnosti cestovných výdavkov hokejového hráča z miesta trvalého bydliska na klubový štadión ako oprávnených daňových výdavkov, v súvislosti s otázkou, či ide o pracovnú cestu v rámci pracovného pomeru, alebo iba o cestu do zamestnania, resp. o cestu na stále pracovisko samostatne zárobkovo činnej osoby. 

Príspevok venuje pozornosť možnostiam zmluvného obmedzenia alebo vylúčenia zodpovednosti za škodu spôsobenú športovým úrazom, a tiež sa venuje príbuzným otázkam informovaného súhlasu. Dospieva k poznatku, že zodpovednosť za škodu na zdraví zásadne nemožno preventívne pred vznikom škody vylúčiť. Rovnako nie je z pochopiteľných príčin možné zmluvne vylúčiť trestnoprávnu zodpovednosť. Aj trestné právo však rešpektuje, že niektoré fyzické kontakty, ktoré by mohli napĺňať znaky skutkových podstát trestných činov, napĺňajú spoločenský záujem na športovaní, ktorý je vyjadrený aj v čl. 165 ZFEÚ. Športové pravidlá, hoci samotné sú zmluvného základu, tak upravujú limity trestnoprávnej zodpovednosti tým, že pomáhajú vymedziť hranice „výkonu práv a povinností“ ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania. Rovnaký princíp pritom platí aj v súkromnoprávnych zodpovednostných vzťahoch – fyzický kontakt v športe (pri dodržaní rešpektovaných a právom nereprobovaných športových pravidiel) nenapĺňa znak porušenia právnej povinnosti ako základnú podmienku vzniku súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu (na zdraví). Zásadne však platí, že ani v civilnom ani v trestnom práve nie je možné paušálne vylúčenie právnej zodpovednosti iba s poukazom na výkon športovej činnosti ako akejsi „športovej imunity“ – súdnemu preskúmaniu totiž podliehajú aj samotné športové pravidlá (totiž či nie sú protiprávne).

Vlastné počiatky európskeho záujmu o šport sú spojené s právne nezáväznými dokumentmi: Adoninovou správou komisie pre Európu občanov z roku 1985, ktorá prvá upozornila na význam športu v EÚ, a ďalšími dvoma správami – Larivovou (1994) a Packovej (1997). Z nich prvá trvala prísne na dodržiavaní práva aj v oblasti športu. Druhá správa už bola formulovaná inak, a dokonca volala po uznaní špecifického charakteru športu a autonómie športového hnutia.

V zmluve z Amsterdamu (1997) sa pritom šport už dostal do príloh, resp. nezáväzných záverečných protokolov: Deklarácia č. 29 výslovne uznala sociálnu hodnotu športu. V roku 1997 (13. júna) zároveň Európsky parlament prijal rezolúciu o úlohe EÚ v oblasti športu.

Príspevok poukazuje na základné problémy právomoci a príslušnosti pri rozhodovaní športových sporov. Dochádza tu ku kompetenčnému konfliktu medzi všeobecným súdom, rozhodcovským súdom na národnej úrovni (najmä Rozhodcovský súd SFZ), rozhodcovským súdom na medzinárodnej úrovni (CAS), prípadnou športovou rozhodcovskou komisiou bez povahy rozhodcovského súdu na národnej úrovni (najmä v rámci športového zväzu) a športovou rozhodcovskou komisiou medzinárodnej športovej federácie (napr. Rozhodcovská komora FIFA).

Prinášame Vám návrhy, podnety a závery, zhrnuté v rámci VI. ročníka konferencie ŠPORT a PRÁVO 2017, ktorá sa konala v konferenčných priestoroch hotela Aquacity v Poprade v dňoch 12. - 13. októbra 2017.

Podľa záverov právno-ekonomickej analýzy UčPS sa javí, že ministerstvo školstva pri rozvrhu prostriedkov na šport v roku 2017 vážne pochybilo, keď nerozdelilo podľa vzorca zákonom garantované minimum prostriedkov určené pre národné športové zväzy a ich kluby, ktoré tak zrejme prišli o významnú časť garantovaných prostriedkov v celkovej výške 3,93 milióna eur.

Bude sa situácia z roku 2017 opakovať aj v roku 2018 ?

Alebo sa bude na Slovensku dôsledne dodržiavať zákon o športe ?

Ak ministerstvo školstva bude tvrdiť, že zákon o športe bol dodržaný, nech transparentne vysvetlí športovej obci svoj výklad zákona a spôsob rozvrhnutia prostriedkov určených na šport na rok 2017 i 2018.

Z návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2018 sa javí, že nesprávnosť z roku 2017 sa dostala aj do návrhu rozvrhu prostriedkov na šport na rok 2018 a zväzy by tak mohli prísť o ďalšie významné zákonom garantované prostriedky.

Tento krátky príspevok má za cieľ v krátkosti reagovať na niektoré praktické – aplikačné súvislosti, ktoré autor príspevku v poslednom období zaregistroval vo viacerých športoch a ktoré pramenia z častých otázok kladených pracovnej skupine s obsahom: „čo sa stane ak nebudeme mať zmluvy s profesionálnymi hráčmi v súlade so zákonom o športe, ale pôjdeme v starom režime“. Odpoveď na túto otázku sa paradoxne nedotýka len športových klubov a športovcov, ale aj národných športových zväzov či iných obchodných spoločností, ktoré priamo zodpovedajú za organizáciu súťaží a kvalitu a právnu súladnosť vzťahov, ktoré spadajú pod ich právomoc a pôsobnosť.

Po 1.1.2016 si mnohé subjekty športovej obce – predovšetkým športové kluby a športovci kladú jednoduché otázky, ako napr.: (i) čo so zmluvnými vzťahmi, ktorých sme účastníkmi už dnes, (ii) „čo a ako“ na zmluvné vzťahy, ktoré sa chystáme v blízkej budúcnosti uzavrieť, a čo sa zmení po (iii) 1.1.2019 – po dátume, ktorý tak často spomínali členovia pracovnej skupiny pripravujúcej nový zákon o športe. Na základe potreby praxe, autor sa v predkladanom príspevku pokúsi stručne zhrnúť všetky možnosti uzatvárania zmlúv medzi športovými klubmi a profesionálnymi športovcami predovšetkým po momente, kedy nadobudol účinnosť z.č. 440/2015 Z.z. Zákon o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Príspevok vznikol na základe snahy autora napomôcť predovšetkým športovým klubom pri vstupovaní do zmluvných dojednaní s hráčmi, ktorých výkon športovej činnosti možno považovať za ich hlavnú ekonomickú činnosť, ergo činnosť, ktorou sa títo športovci živia, teda sú profesionálnymi športovcami. 

Predkladaný príspevok prináša zhrnutie myšlienok, otázok, záverov i návrhov konkrétnych riešení z historicky prvej konferencie venovanej téme "Šport a právo", ktorá sa konala v Poprade v dňoch 12. – 13. septembra 2012. Príspevok prináša taktiež úvahy o minulosti a budúcnosti konferencie spoločným, vzájomne sa doplňujúcim pohľadom hlavného garanta celého podujatia (Peter Sepeši), aktívneho prednášajúceho (Ladislav Križan) a účastníka konferencie (Jaroslav Čollák).

Autori príspevku si vytýčili za cieľ detailnejšie - nielen z právneho, ale aj z psychologického hľadiska v sérii príspevkov charakterizovať každý z prezentovaných okruhov vzťahov. Ako prvý je však predkladaný príspevok venujúci sa predovšetkým statusu subjektov v športe, a to konkrétne statusu športovcov. Prezentuje jednak jej aktuálne vlastnosti vrátane účinnej právnej úpravy, optiku vnímania aktuálneho stavu z pohľadu všetkých dotknutých subjektov. Príspevok sa z hľadiska porovnávacej vedeckej metódy zameriava predovšetkým na obsahové a právne posuny úpravy tejto oblasti pripravovaným znením návrhu “nového zákona o športe” (ďalej len “NZoŠ”), pričom charakterizuje aj možné pohľady dotknutých subjektov na tieto kvalitatívne zmeny.